Druhá časť nášho podcastu sa zamerala na veci, ktoré na Japonsku nemáme rady. Spočiatku som si myslela, že budeme potrebovať oveľa viac času a že to snáď do jednej epizódy ani všetko nenapraceme. Keď sme však začali seriózne rozmýšľať o veciach, ktoré na Japonsku nenávidíme, veľa z nich nás skôr len trošku hnevalo, alebo vlastne nám to až tak nevadilo.
To bolo pre mňa celkom prekvapivé, keďže som mala pocit, že skoro každý deň krútim hlavou nad niečím, čomu úplne nerozumiem. Ale môže to byť aj tým, že skoro každý deň som v práci, čo je miesto, kde majú ľudia asi všeobecne najviac negatívnych skúseností.
To ma teda privádza k veci, ktorú mám na Japonsku rada najmenej - PRACOVNÁ KULTÚRA.
Japonsko má vo svete povesť pedantnej a pokročilej krajiny, avšak keď človek začne pracovať v japonskej firme, môže byť šokovaný tým, čo uvidí. Dokumenty a zmluvy sa stále posielajú faxom alebo poštou a o digitálnom podpise veľa firiem ani nepočulo. V mojej firme sa ráno všetci musíme postaviť a odrecitovať základné princípy našej firmy, potom zrekapitulujeme čísla a vypočujeme si od manažérov, ako sa musíme snažiť a splniť KPI. Mítingy, ktoré mohli byť nahradené emailom nie sú raritou a celkovo mi príde, že sa často plytvá časom kvôli formalitám.
Keď už sme pri formalite, formálnosť je v Japonských firmách veľmi dôležitá. Kto začne rozprávať prvý, ako sa usadia ľudia v miestnosti, ako sa podáva vizitka – na všetko sú pravidlá, ktoré by mali byť dodržiavané. Hierarchia je tiež neodmysliteľne dôležitá. Raz sme s kolegyňou riešili niečo v konferenčnej miestnosti a potrebovali sme sa poradiť s líderkou nášho tímu tak hovorím, že ju zavolám. Kolegyňa na mňa zdesene pozrela a povedala, že to sa predsa nerobí, aby sme nadriadeného niekam zavolali. Takže sme pekne obidve šli za ňou do našej veľkej kancelárie a stáli pri jej stole kým sme sa s ňou rozprávali. Možno je to tak všade a len mne prišlo neefektívne stáť v hlučnej miestnosti kde okolo nás behajú a telefonujú ľudia namiesto toho aby sme si sadli vo vedľajšej miestnosti, ktorú máme rezervovanú.
Počuli ste už slovíčko karóši? Znamená to smrť z prepracovania a aj keď to asi v dnešnej dobe nie je niečo bežné, už len fakt, že tento výraz v Japonskom jazyku existuje, nám napovie niečo o jeho pracovnej kultúre. Osobne som najviac (oficiálne) odpracovala 53 hodín nadčasov, ale niektorí moji japonskí kamaráti kľudne majú okolo sto hodín nadčasov mesačne. Jedným z dôvodom, prečo sa nadčasy „neberú vážne“, môže byť to, že v základnom plate máte často zahrnuté „minaši zangjó“, čo je vlastne „predplatený nadčas“. V mojej firme je to 40 hodín, takže príplatok za nadčas dostanem až od 41-vej odpracovanej hodiny. Viem aj o firmách, kde je to 60 hodín, takže asi na tom nie som úplne najhoršie. Samozrejme, tento nadčas dostanete zaplatený aj keď hodiny navyše neodpracujete, ale je možné, že vám to na prehodnotení platu vytknú.
Ďalším negatívnym bodom je, že tu má zamestnanec veľmi málo plateného voľna, nehovoriac o tom, že PN-ky vôbec neexistujú. Väčšinou má zamestnanec 10 dní voľna po 6-tich mesiacoch zamestnania. Druhý rok sa mu pridá ďalších 11, tretí 12 a tak ďalej. Ale pozor, často sa voľno musí využiť do jedného alebo dvoch rokov odkedy bolo udelené, inak v podstate prepadne. Takže ak by ste chceli 3 roky usilovne pracovať a potom si zobrať mesiac voľno, nemusí to byť také jednoduché.
Niektoré firmy dokonca určujú, na čo môžete či musíte voľno vybrať. Sima v podcaste povedala, že si nemohla vybrať voľno na koncert a minule mi spomenula, že si naopak musí vyberať platené voľno ak ide riešiť víza alebo keď šla na covid vakcínu. Našťastie, moja firma to veľmi nerieši a môžeme si voľno zobrať, kedy chceme. Ale pozor, keď si vezmete voľno, neznížia sa vám mesačné KPI (normy, ktoré musíte splniť), takže si to vlastne budete musieť dorobiť inokedy. To isté platí, ak je v niektorom mesiaci menej pracovných dní.
Samozrejme, nemôžeme hádzať všetky firmy do jedného vreca. Existuje veľa takých, ktoré sa snažia ísť s dobou a tiež veľa firiem prichádza zo zahraničia. Niekedy, keď počúvam kamarátov, ktorí pracujú v LinkedIN alebo inej medzinárodnej firme, príde mi to ako úplná fantázia.
Druhý bod, sú japonské vlaky. Priznám sa, že s nimi mám asi väčší problém ja, ako Sima. Keď povieme japonské vlaky, myslíme skôr vlaky v Tokiu počas rannej špičky.
Povestných „natláčačov“ do vlakov som popravde ešte nezažila, ale
každé ráno chodím do práce linkou Yamanote, ktorá spája najväčšie stanice v Tokiu a denne sa ňou prepraví tri až päť miliónov ľudí. Ale to, že tokijské vlaky sú preplnené, som vedela už dávno. Čo ma ale zarazilo, bolo ako sa ľudia v nich správali.
Prvá vec, ktorá ma prekvapila bola, ako veľmi je pre Japoncov dôležité vo vlaku si sadnúť. Samozrejme, lepšie sa sedí ako stojí, hlavne ak dochádzate do práce aj vyše 30-40 minút, čo vôbec nie je výnimkou. Ale keď som videla ako sa 30-40-50 roční muži a ženy doslova hádžu na sedačky keď sa otvoria dvere, prišlo mi z toho trochu smutno. Na uvoľnenie miesta ženám alebo starším ľuďom môžete vo väčšine prípadov zabudnúť. A nikto to nerieši. Možno to vnímam o trochu citlivejšie, keďže som vyrastala v krajine, kde je normálne miesto uvoľniť. A ak ho náhodou staršiemu človeku neuvoľníte, tak dostanete často pekne vynadané.
V momente ako Japonci nastúpia do vlaku, prestanú vidieť okolo seba. Postavia sa do dverí a neuvoľnia cestu, keď chce niekto vystúpiť. Aj keď hlásenie vo vlaku neustále pobáda ľudí aby sa pohli viac do vnútra vlaku, zostanú stáť na kraji uličky a musíte ich preskakovať ak sa chcete dostať do voľného priestoru na státie. Tiež sa občas stane, že vám Japonci vo vlaku zaspia na ramene a sú tak K.O., že ich nezobudí ani keď ním trochu potrasiete. Keď sa ale pozrieme na to, koľko nadčasov Japonci odpracujú, asi to nie je úplne prekvapivé.
V mnohých vlakoch si všimnete „women only“ vozne, čiže vozne iba pre ženy. Často sú určené pre ženy len počas dopravnej špičky a počas dňa ich môže používať ktokoľvek. Vráťme sa ale k tomu, prečo tieto vozne existujú, a síce ako opatrenie proti úchylákom. Neviem, ako to krajšie povedať, ale proste bolo veľa prípadov, kedy muži využili preplnený vlak , ako príležitosť obchytkávať ženy, ktoré stáli alebo sedeli blízko nich. Osobne som žiadny takýto zážitok nemala (klop klop na drevo), ale viem o kamarátke, ktorá to zažila. Len keď som počúvala o tom, ako sa pán vedľa nej rozhodol, že je fajn jej položiť ruku na stehno, vrela mi krv.
Inak sú vlaky v Japonsku super. Sú čisté, chodia často, načas a nemusíte sa báť, že vás v nich niekto okradne. (Pst, nespomínajme minulotýždňový incident, kedy sa chlapík vo vlaku rozhodol vytiahnuť nôž a napadnúť dievča ktoré tam sedelo, pretože vyzeralo „príliš šťastne“) Osobne vlakmi cestujem po Japonsku veľmi rada.
Posledný bod ktorý spomíname v podcaste je, že v Japonsku budeme navždy cudzincami. Niežeby som chcela byť Japonka, ale proste bude vždy na prvý pohľad jasné, že som z inej krajiny. To by asi nebol problém, skôr sme chceli vyzdvihnúť to, že Japonsko nie je vždy najpriateľskejšie voči cudzincom. Osobne som sa s diskrimináciou stretla len dvakrát, keď mi nechceli otvoriť bankový účet a pri hľadaní bytu. Viem, že je to aj tým, že som žena, beloška, ktorá hovorí plynule japonsky. Príslušníci iných národností, alebo tí, ktorí v jazyku nie sú úplne zdatní, to majú oveľa náročnejšie. Samozrejme teraz nehovorím o turistoch, ale o ľuďoch, ktorí tu pobúdajú dlhšie.
Ako asi v mnohých iných krajinách, nie je jednoduché získať víza a ste vždy veľmi obmedzený v tom, čo môžete a nemôžete robiť. Na trvalý pobyt sa môžete hlásiť až po 10tich rokoch v Japonsku (alebo po troch ak je váš manžel/manželka Japonec/Japonka). Ako cudzinec v Japonsku, musíte pri sebe vždy mať svoju „cudzineckú kartu“, kde je napísané, aké máte víza a do kedy je platné. Minulý mesiac sa objavili správy o verejne dostupnej aplikácií do mobilu, ktorá naskenuje túto ID kartu a overí jej pravosť. Aj keď bola táto aplikácia určená skôr pre zamestnávateľov, reakcia cudzincov v Japonsku nebola najlepšia, keďže to znamená, že vám kartu môže skontrolovať ktokoľvek, kto kráča po ulici. Žiť ako cudzinec v Japonsku je zaujímavá téma, na dlhšiu debatu, ale asi to dnes utnem tu.
Samozrejme, preskočili sme kopec ďalších vecí, ktoré nie sú špecifické pre Japonsko, a ktoré sú asi všeobecné pre život v zahraničí. Týmto myslím napríklad to, že sme ďaleko od rodiny, od priateľov doma a že si nemôžeme dať večer chladenú čapovanú plzeň. Možno sa tu skôr dostávame do kategórie „čo nám najviac chýba“, kde sa vždy pár vecí nájde. Okrem ľudí sú to pre mňa halušky od maminy a výlety do Tatier.
Comments