Ako som zablúdila do Japonska

Ahoj ahoj!

Ak je toto môj prvý blog, ktorý čítate: Ahoj! (ešet raz :D)

Volám sa Janka a už štyri roky žijem v Japonsku. Pracujem v japonskej HR firme v Tokiu, rada cestujem, fotím a chodím po horách.

Tento rok som si dala jedno veľké predsavzatie – viac písať. Chcela by som sa podeliť o moje príbehy a zážitky z Japonska, ale aj ponúknuť užitočné informácie pre tých, ktorý sa sem chystajú, či už ako turisti, študenti, alebo za prácou. Začať by sa ale malo na začiatku, a preto by som chcela dnes napísať niečo o tom, ako som sa sem vlastne dostala.

Môj prvý kontakt s Japonskom bol asi rovnaký ako u mnohých iných – anime. Myslím, že to bolo na programe Jetix, (alebo Cartoon Network?), na ktorom každý večer vysielali niekoľko epizód rôznych japonských animovaných seriálov. Začalo to Narutom, potom Tokio Mew Mew a Inujašom. Keďže rodičia toto moje nadšenie pre anime úplne nechápali, bola som veľmi vďačná za moju babičku, ktorá mala svoj vlastný televízor a niekoľkokrát do týždňa ma u nej tolerovala. Aj keď som si anime celkom obľúbila, nikdy sa mi priamo nespájalo s Japonskom ako s krajinou, ktorú by som niekedy chcela navštíviť.

Potom do môjho života prišlo karate. Keď som bola mladšia, bola som veľmi hanblivá. Akné, okuliare, strojček na zuby, odstávajúce uši a brutálna úprimnosť detí naokolo mi tiež na sebavedomí veľa nepridávali. Zrovna v období kedy sa zo mňa stal tínedžer, ktorý nosil iba čierne oblečenie a reťaze na nohaviciach, sa moja rodina na pár rokov presťahovala do Belgicka. Každý druhý mesiac som teda trávila v Bruseli s individuálnym študijným plánom. Učenie sa pre mňa nikdy nebol problém, aj keď slovenčina nikdy nebola moja silná stránka, ako si určite všimnete v mojich blogoch. Mala som ale dosť veľa voľného času, ktorý bolo treba nejak vyplniť.

Bojové umenia ma vždy zaujímali ale nikdy som nemala odvahu ich skúsiť, hlavne kvôli mojej hanblivej povahe. Na scénu tu ale nastupuje moja najlepšia kamarátka a spolusediaca z gymnázia, ktorá bola vo veľa ohľadoch môj úplný opak. Extrovert, ktorý sa ničoho nebojí a vždy povie, čo si myslí. Vďaka tomu, že ma navštívila v Belgicku som sa dostala na moju prvú lekciu karate, kam išla so mnou.

Karate som si hneď zamilovala. Biele kimoná, bosé nohy na tatami a japončina ktorá sa šírila dódžom, na mňa pôsobila úplne kúzelne. Bolo to ako keby som vstúpila do úplne iného sveta. Začala som s tradičným karate Šotokan. Náš sensei vždy sedel v rohu miestnosti a pozoroval nás. Bol to starší pán, z ktorého doslova vyžaroval kľud. Do tréningov sa zapájal málokedy, skôr to nechával na hlavných trénerov, ale vždy keď vstal a ukázal nám nejaký techniku, všetci stíchli a s obdivom sledovali jeho precízne pohyby.

Aj keď sme s ostatnými členmi klubu boli z rôznych krajín a niekedy sme sa museli dohovárať rukami nohami (a nielen počas zápasov kumite), na každý utorok a štvrtok som sa veľmi tešila. V karate som pokračovala aj keď som sa vrátila na Slovensko, kde to bolo trochu viac zamerané na športové zápasy. Každopádne, na karate som som sa naučila prvé japonské slovíčka ako napríklad mená rôznych kopov a úderov a rátanie do desať.

V tejto dobe som ale stále ani nesnívala, že sa niekedy dostanem do Japonska.

Blížila sa maturita a po 8-ročnom gymnáziu som naozaj nevedela, čo so životom. Naozaj som nemala ani šajnu a vtedy prišla moja spolužiačka s tým, že sa na vysokej škole dá študovať aj Japončina. Hmm.. prečo nie? Keďže som na 8-ročnom gymnáziu „ušetrila“ jeden rok, rozhodla som sa, že tento jeden rok venujem štúdiu jazyka. Plánovala som tento rok využiť na to, že si poriadne premyslím, čo chcem, a keď na to prídem, zmením odbor.

Prihlásila som sa na tri Univerzity, kde sa Japončina dá študovať - Komenského Univerzita v Bratislavy, Palackého Univerzita v Olomouci a Masarykova Univerzita v Brne. Neviem prečo, nejak ma úplne minulo, že tento odbor je aj na Karlovej Univerzite v Prahe. Nakoniec som mala to šťastie môcť si vybrať – zvolila som si Brno, pretože mi ako mesto bolo najviac sympatické. Pôvodne som sa hlásila na dvoj-odbor japončina-angličtina, ale na zápise nám povedali, že sa práve otvoril aj jedno-odbor Japanistika. A keďže anglická literatúra lingvistika nikdy neboli niečo, čo by ma zaujímalo, rozhodla som sa pre jedno-odbor.

Nastúpila som teda spolu s ďalšími šesťdesiatimi študentami do prvého ročníka. O štúdiu Japanistiky asi napíšem ešte iný blog, ale nebola to veru prechádzka ružovou záhradou. Hodiny gramatiky a písma striedala japonské dejiny, literatúra a kultúra. Nakoniec toho času na rozmýšľanie o niečom inom veľa nezostávalo a ani som sa nenazdala a skončil sa prvý rok. Uvedomila som si ale jednu vec – z nejakého dôvodu mi japončina naozaj išla!

V druhom ročníku sa naskytla šanca vycestovať do Japonska na výmenný študijný pobyt. Povedala som si, že keď už som teda tu a japončinu študujem, bolo by nelogické ani sa o to nepokúsiť. V tej dobe bolo len niekoľko voľných miest pre študentov, ktorý mohli vycestovať. Z ponúkaných univerzít sa mi veľmi zapáčili dve – Kansai Gaidai v Ósake a Akita Inernational University v Akite, čo je prefektúra na severe Japonska.

Bola som veľmi poctená, keď ma vybrali ako príjemcu štipendia JASSO na univerzite Kansai Gaidai. Priznám sa, že keď som zistila, že ma vybrali, na chvíľu som spanikárila. Zrazu mi prišlo Japonsko veľmi ďaleko, rok príliš dlho, a nevedela som si predstaviť že prežijem celý rok sama v Japonku. Dokonca som si zisťovala som si, či budem musieť vrátim štipendium, ak celý rok nezvládnem a vrátim sa skôr. Keď sa na to spätne pozerám, naozaj neviem, čoho som sa tak bála.

Nakoniec ma zachránila jedna z vyučujúcich. Náhodne sme sa stretli v parku v Brne. Pozrela sa mi do očí a spýtala sa, či som v poriadku. Zrazu ma úplne prevalili pocity, a zverila som sa jej s mojou dilemou. Bolo mi hlúpe jej o tom hovoriť, keďže som naozaj bola veľmi vďačná za to, že ma zvolili ako jedného z mála ľudí, ktorí vtedy mohli vycestovať do Japonska. Pre mnohých to bol celoživotný sen, a ja som tam ešte ani nebola už som rozmýšľala ako sa vrátiť. Vďaka rozhovoru s ňou zo mňa všetok strach opadol a rozhodla, že určite musím ísť – a bolo to jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote.

Zo slzami v očiach som sa rozlúčila s rodinou na letisku vo Viedni a hurá sa do Japonska! Keď som pristála na Kansai International Airport, už tam na nás čakali asistenti zo školy. Všimla som si, že väčšina ostatných výmenných študentov prišla v skupinkách alebo pároch ale všetci boli veľmi priateľskí a hneď sa mi prihovorili. Doteraz si pamätám cestu autobusom z letiska na univerzitu. Sedela som sama a mala som pocit, ako keď sedíte na horskej dráhe a stúpate do výšky, pre tým, než sa začne divoká jazda dole. Viete, že ste nastúpili z vlastnej vôle, už nemôžete vystúpiť, a nie, nezomriete keď sa to rozbehne. Zároveň si ale hovoríte: „Na čo som sa to do kelu dala“. No, keď vezmeme do úvahy, že som na tejto horskej dráhe doteraz, asi to nebolo také zlé.

Štúdium v Japonsku mi naozaj zmenilo život a do tejto zvláštnej krajiny som sa zamilovala. Prekvapilo ma, ako je všade čisto, bezpečne, a akí sú ľudia na seba navzájom milí. Možno som ešte mala trochu ružové okuliare a samozrejme študovať a pracovať v Japonsku je niečo úplne iné. Po chvíli som sa tu ale cítila ako doma, aj keď to bol úplne iný svet. Čo sa mi páčilo najviac, bola asi povestná japonská ohľaduplnosť. Voči ostatným ľuďom ale aj voči okoliu ako takému. Nezažila som, že by niekto po niekom na ulici kričal, alebo že by sa na niekoho osočoval. Obsluha v reštauráciách a obchodoch je vždy zdvorilá a rovnako sú aj zákazníci. Ľudia si stále nesťažujú a nie je tu cítiť závisť

voči ľuďom, ktorí sa majú lepšie ako ja. Neviem, či je to rešpekt ľudí voči sebe navzájom alebo skôr rešpekt voči vlastnému priestoru a kľudu.

Po pár rokoch v Japonsku (a hlavne v Tokiu) už viem, že to nie je všetko ideálne, a ľudia vedia byť neohľaduplní aj tu. Ale počas môjho prvého roku v Japonsku, som mala minimum zlých skúseností a odišla som s tým, že sa určite čoskoro musím vrátiť.

To som si splnila keď som sa sem vrátila na ďalší študijný pobyt počas magisterského štúdia v Olomouci. Tentokrát som bola na Kyoto Sangyo Univesity v Kjóte. Do Kjóta som sa vrátila zase o rok neskôr cez program pracovných dovoleniek v roku 2019 a teraz už viac ako tri roky žijem a pracujem v Tokiu. O štúdiu v zahraničí, pracovnej dovolenke a práci v Japonsku určite zase napíšem, ale na dnes to je odo mňa asi všetko.

Dúfam, že sa zase na túto stránku vrátite, prečítať si ďalší blog.

Pekný deň všetkým, čo sa dostali až sem!